Dotyk Temnoty- Prologue časť prvá
Takúnoc aká bola dnes, si nik s našej dediny nepamätá. Búrka otriasalazákladmi našich príbytkov. Obyvatelia mojej dediny sa uchýlili do pohodliasvojich domovov a s hrôzou mohli sledovať, čo sa mimo ich domovadeje. Mnohé, ženy, manželky, matky; vykúkali spoza okien, aby vyhliadli svojichnajbližších, ktorý sa mali čo nevidieť vrátiť s neďalekých lesov.
Stromysa ohýbali pod silou vetra. Pri pohľade na ne, si človek sám musel rozmyslieť,či bude riskovať vstup do toho nečasu . Napriek počasiu muži nemali na výber.Dnes bol letný slnovrat deň, kedy je noc rovnako dlhá ako deň.
V dňochslnovratu sú v našej rodnej dedinke obrovské slávnosti. Niet sa čomučudovať, prízračný názov La´Arvana, alebo Slnečná dedina, ako bola zvanáv obecnej reči, nenosí nadarmo.
V podvečer slávností bolo u nás zvykom oslavovať, tancovať.Tým sme si ctili našich bohov, ktorý nad nami bdeli deň, či noc. Ich prítomnosťsme pociťovali každým dňom. Už len sama La´Arvana bola toho živým dôkazom akosme sa dopočuli s chýrov, ktoré nám priniesli rôzny pocestní. Pocestní kunám zväčša chodievali aby si dokázali, alebo vyvrátili zvesti, ktoré sa imdostali do uší. V ďalekých krajoch bola La´Arvana považovaná za poslednéútočisko, kde môžu ľudia a elfovia žiť v mieru.
Mnohokrát si náš krčmár, Ireving ten príbeh vypočul o úžasnejLa´Arvane, taktiež zvanej ako posledné útočisko.
Irevingpatril ku tým najzaujímavejších osobnostiam La´Arvanu. V celej dedine bysa nenašla jedna osôbka, ktorá by na Irevinga povedala, čo i len jedno zléslovko. Ireving bol dobrák od kosti. Mal niečo cez štyridsiatku bol menšej zavalitejšej postavy. S jehobucľatej tváre vyrážala sama dobrota. Jeho smiech bolo počuť až na druhý koniec La´Arvanu. V tú chvíľu akosa La´Arvanou Irevingov smiech, všetciodkladali započatú prácu a nechávali si ju na ďalší deň. Celou dedinou sarozliezal šum ľudí, ktorý oznamoval. „Ireving nám hlási koniec dňa!“
V deň osláv, všetky deti utekali ku starému Irevingovi, hľadať útočiskopred neúprosnými matkami. Keď si to tak vezmem ani toho veľa nežiadali. Čo môžebyť krajšie ako vlastné dieťa, ktoré má na sebe ručne vyrábaný, zlato modrýslávnostný odev?
Žiaľdeti to nevedeli pochopiť. Úkryt nachádzali iba u starého Irevinga. Ten natuto tému vždy reagoval smiechom nikdy, však žiadne dieťa neodmietol. Tým siu detí získal úctyhodný rešpekt, mnohokrát väčší ako u samýchrodičov.
Irevingov dom bol jeho pýchou. Nebol síceveľký, ale bol naň patričnepyšný. A mal byť na čo. V jeho príbytku sa nenachádzali honosné kusynábytku. Popravde celé jeho vybavenie domova pozostávalo s najnutnejšíchpotrieb človek. V najväčšej sieni, kam si vodil svoje zriedkavé návštevy,mal iba starý a ošúchaný stôl so stoličkami a pohovku s kreslom, ktorébolo prisunuté pred veľký zdobený kozub. Nábytkom síce jeho domácnosťneoplývala, ale množstvom kníh, ktoré sa v nej nachádzali. Tie boliIrevingovov najväčšou pýchou. Celé dni dokázal presedieť a listovať sav ich stránkach, akoby neexistovalo nič iné okrem nich. Od tých najmenšíchdenníkov, ktoré by si človek ani nevšimol, po také veľké a hrubé cestopisy, že malé dieťa by ich neudvihlo.
Tohtoročná oslava Slnovratu, vďaka neutíchajúcej búrke bola vážne ohrozená.Dedinčania s La´Arvany si nevedeli rady.
„Dnesmusíme sláviť, inak by sa bohovia hnevali.“ Vraveli staré babky, ktorýchnajväčšou zábavou bolo, keď mohli celý deň prestáť na trhu a čerpaťnovinky zo sveta. Tie novinky zo sveta samozrejme neskôr patrične rozobrali.
Nakoniec nápor nevydržal Ireving a podal návrh nech sanajzákladnejšie ceremónie dejú pred jeho krčmou.
„Miestaa altánkov tam je dostatok.“ vravel.
On sámuž vyrástol s týchto zábav. Radšej by sa usadil v pohodlí svojho domova.Pred domom ho očakávala skupinka detí, ktorá snažiac sa uniknúť pred natešenýmimatkami.
„Akéto bolo keď som bol sám malý.“ Vravieval so zasneným pohľadom, pri zapálenejfajke, s ktorej stúpal striebristý dym. Chvíľu Ireving nevravel niča podišiel ku pohovke, na ktorú si sadol. Jeho zasnený pohľad vravel, žespomína na svoje detstvo.
Zakaždým jedno s detí narušilo ticho, ktoré vládlo v miestnosti.„Strýko Ireving,“ ako ho volali malé ratolesti „ že nám porozprávaš príbeh.“
Ireving vytrhnutý zo snenia a vrátený naspäť do reality, vykúzlilna svojej tvári širokánsky úsmev. „Ale už opäť?“ vravel s náznakompobavenia. „Koľkokrát ste ich počuli?“ smial sa naďalej.
„Prosím“ ozvalo sa súhlasne. Ireving sivzdychol. „No, čo už s vami, ale pred tým ako sa do toho dáme prinesiemobčerstvenie.“ Určil si podmienku a s úsmevom na nich žmurkol.
Potých slovách uhasil fajku a vstal. Pomaličky sa pobral do kuchyne, aby samohol pozrieť čo by svojim malým poslucháčom ponúkol. Postavil vodu do čajníkaaby si mohli pripraviť čaj. Nakoniec po dlhom hľadaní našiel to čo chcel.Sušienky, ktoré si odkladal na inú chvíľu.
Ireving prichádzal medzi deti s podnosom, na ktorom mal uloženépoháre s čajníkom a sušienkami. Deti sa tomu veľmi potešili. Ako satácka so sušienkami vyprázdňovala, Ireving pristúpil ku kozubu a založiloheň. S kozubu sa po miestnosti začalo šíriť príjemné teplo. Také, akéčloveka núti ku spánku. V okamih kedy oheň bláznivo pukotal v kozube,otočil Ireving kreslo, stojace oproti, smerom ku deťom a usadil sa doň.
Detisi pri pohľade, ako Ireving vyťahuje fajku a vkladá doň tabak, boli vedoméčo to znamená. Tiško si posadali do polkruhu pred Irevinga a napätopočúvali.
„Tak,ktorý príbeh chcete počuť?“ opýtal sa.
„Ale notak strýko, ty vieš ktorý.“ riekol malý chlapec, s natoľko svetlými vlasmiaž ľuďom pripomínali ranné slnečné lúče.
„Veďste to počuli už toľko ráz, že to musíte vedieť naspamäť.“ Snažil si nájsťvýhovorku, lebo dnes tento príbeh nechcel prerozprávať.
„No tak strýko nenechaj sa prehovárať.“ Ozvalisa deti zborovo.
„Dobre,“ rezignoval Ireving uvedomujúc si, žeproti takej početnej presile nemá šancu.
„Deti, posadajte si tak aby ste počuli, čo vámbudem rozprávať. Nerád sa opakujem.“ Kázal im. Deti mlčky vstali a bezslovka nazvyš urobili to čo im Ireving prikázal.
„Mohliby sme snáď už začať, nie?“ naliehal malý chlapec so zlatými vlasmi.
Ireving sa letmo obzrel na chlapcaa preriekol: „Trpezlivosť Arthanas, trpezlivosť, tej sa budeš musieť naučiť, v živote jenesmierne dôležitá.“ Chlapec celý sčervenel, ale od vtedy povedal máločo. OdArthanasa sa šírilo iba nezrozumiteľné mrmlanie v zmysle, „ale veď ja somnič...“
Ireving so záujmom v očiach sledoval malého Arhanasa. Videlv ňom niečo dôverne známe, ale nevedel si spomenúť čo by to mohlo byť.
Konečne deti sedeli v polkruhu pred Irevingom a napätopočúvali. Ireving si zapálil fajku a pomaly začínal.
„ Keďsom bol asi vo vašom veku, mnoho ráz som uvažoval nad La´Arvanou.“ Medzi vetamisi nechal dostatočne dlhú pauzu aby mohol vyfúknuť striebristý prstenec.
„Akmám povedať pravdu,“ pokračoval „ani nie tak nad samotnou La´Arvanou ako nadvznikom našej dedinky.“
„Mnohonocí mi nedávala spávať. Otázky, ktoré sa mi hmýrili mysľou boli také zvláštne,že som nakoniec začal hľadať odpovede.“ Po krátkej odmlke pokračoval.
„Inapriek nesúhlasu svojich rodičov, som šiel do zakázaného mesta. Každýmládenec, tam aspoň raz pôjde, to vám môžem zaručiť.“ Pri týchto slovách malnáznak úškrnu.
Dievčatá sa k sebe pomkli a šeptali si douší: „Ó nie zakázané mesto!“
Ireving si prerušovania prestal všímať rozprával naďalej. „Zakázanémesto je veľmi nebezpečné. Škretovia, Harpyje a rozzúrené duše mŕtvychbojovníkov blúdia naprieč týmto mestom.“ Ireving opäť začal mať svoj zasnenýpohľad, ale niečo s jeho tváre prezrádzalo, že to nebudú najšťastnejšiespomienky.
„Mojatúžba po poznaní, bolo omnoho väčšia ako nebezpečenstvo, ktoré tam na mňačakalo. Nemal som na výber. Musel som preskúmať knižnicu, ktorá sa tamnachádza.“ Vravel.
Poodmlke pokračoval. „Po mnohých útrapách som ju dosiahol. Mnohá múdrosť sav nej nachádza.“ Ireving chvíľu vyfukoval dymové prstence.
„Prijej skúmaní som narazil na jednu veľmi zaujímavú knihu.“ Vstal a kýmpokračoval v rozprávaní, podišiel ku polici plnej kníh. „Táto knihapojednávala o ukrutnej bitke medzi bohmi, ktorá sa udiala mnohé vekyspätne.“ Chvíľu sa pozeral do police, kde asi tá kniha môže byť. Nakoniec junašiel a vytiahol malú knižku, ktorú by nik nerozoznal od obyčajnéhodenníka.
„Tátokniha, nám rozpráva legendu.“ Vravel. „Legendu o zrodení svetaa o najväčšej bitke medzi dobrom a zlom.“
„Legenda vravela, že jedného dňa, kedy vznikalo dobro a zlo.“ Pozvoľna začal svoje rozprávanie.
* * * * * * *
Dňakedy bohovia iba vytvárali rôzne rasy na našej planéte a kedy zvieratá maliobrovské rozmery. Bola to doba, kedy sa rodili mýty , legendy a bájnyhrdinovia. V tej úžasnej dobe si bohovia spokojný so svojou prácou,rozdeľovali časti svojej práce. Každý kúsok, tak znela dohoda bohov.
Kúsokpre každého boha. Bohovia si na tom svojom kúsku vytvárali rôzne rasya národy. Avšak jeden nechcelvlastniť iba časť. Chcel sa zmocniť celého úžasného sveta.
Bredox najväčší a najmocnejší s bohov prepadol túžbe zmocniťsa všetkého. Prvý nápad zmocnenia sa novovytvoreného sveta na Bredoxa padol užpri plánovaní nového sveta. V tej dobe zosnoval plán, ktorý mu mal pomalynapomáhať ku ovládnutiu sveta. Ako čas plynul si Bredox začal, pomocou svojichschopností, vytvárať armádu tých najzvrátenejších monštier, ktorých výzorodzrkadľoval tie najzvrátenejšie pohnútky ľudských myslí.
Pripohľade na ne sa i tomu najudatnejšiemu bojovníkovi roztriasli kolená. Zrady,vraždy, choroby , to všetko ucítila bytosť, ktorá sa odhodlala pozrieť týmtvorom do očí.
Tietotvory uschoval ešte neprebudené, do priestorov, ktoré sa nachádzaliv útrobách samej zeme. V spánku spočívali kým nezačuli Bredoxove volanie.Bok po boku. Taká bola Bredoxova predstava. Božskej sily a energie, ktorúna ich vytvorenie obetoval spôsobilo ich neskutočnú odolnosť. O mnohé vekyneskôr, v dobách kedy bola písaná táto kniha, Bredoxové monštrá dostalijedno pomenovanie, a to Démoni. Na nešťastie pre Bredoxa malo vytváranieDémonov jeden nedostatok.
Možno si Bredox týmto nedostatkom ani nebolvedomý, ale priniesol mu jeho pád. Tým bolo práve všetko to zlo avšetka tá nenávisť, ktorú vkladal do démonov. Postupne pri vytváranísvojej armády, sa tieto dve emócie usádzali v hlbinách samého Bredoxa. Práve tieto dve emóciezakorenené v hlbinách jeho osobnosti, sa začali odzrkadľovať na jehovýzore. Jeho božská sila sa postupne menila. Božské svetlo, s ktorého sazjavili všetci bohovia, postupne tmavlo. Až ho vystriedala temnota. Tak akohaslo jeho svetlo, chladlo aj jeho srdce. Zlo ho pomaly začínalo ovládať.
Kedysibožská sila, ktorá mala vytvárať, v terajšom stave mohla iba ničiť. Jehonajväčším potešením sa stalo, rozosievanie smrti po svete.
Sozmenenými silami sa začal meniť aj jeho výzor. Podobu, ospevovanú básňamia básnikmi zmenil. Po pravde to zloho menilo. Kým pri bytostiach, vytvorených bohmi, sa zlo usádza iba podpovrchom, pri bohoch je to iné.
Zlo sa usadínajprv, vo vnútri samého boha. Tam sa postupne rozrastá a kvitne akonejaká popínavá rastlina, ktorá oboženie všetky vnútornosti a nehodlá ichtak ľahko pustiť. Tŕne kvetu zla, sa zabodávajú hlbšie a hlbšie až napokonneovládnu celého boha.
Bredoxov zovňajšok sa postupne menil. Jeho zlatistá farba pokožky pomalyčernela. Tŕne zla sa v ohromných bolestiach predierali na povrch. Výzorompripomínali zvláštne výrastky, ktoré mal po celom tele. Bredox trpel obrovskýmibolesťami. Každý jeho pohyb mu spôsoboval bolesť, takú veľkú ako by sa doňzapichlo tisícero nožov.
V čase kedy bola jeho premena zjavná, musel uvažovať, akým spôsobomzakryje svoju podobu. Ostatní bohovia nemohli vidieť ako sa zmenil. Ihneď byproti nemu zakročili, čo by viedlo k jeho skaze.
Nastalo Bredoxove obdobie pokusov, kedy sa snažil navrátiť si, aspoň nachvíľu svoju podobu. Bohužiaľ márne. Tak sa stalo, že jeden deň uprostred nocisedel skľúčene vo svojom príbytku v Avalone. Ktovie prečo, vzhliadolk nebesiám. Temnota nebies bola úžasná. Myšlienka, ktorá mu bola vnuknutá,sa mu zapáčila.
Temnota nebies ho natoľko uchvátila, že sa rozhodol si z nejvyrobiť plášť aby zakryl svoju zohyzdenú podobu. Nemohol si ju vziať celú, lebovytváranie nového sveta už bolo dokončené a ostatní bohovia určili na novom svete cyklus tmya svetla. Tento cyklus musel byť neustále dodržaný. To bol dôvod, prečo saBredox snažil ku získavaniu ibanepatrných čiastok tejto čierňavy. Miesta kde vyňal tmavosť s nebiesostali prázdne miesta, cez ktoré prúdilo svetlo bohov, s ktorého bolistvorení.
Od tejdoby chodil Bredox zahalený Plášťom Nebies. Ostatní bohovia si všimli svetlých miestv nočnej oblohe a žiadali vysvetlenie. To bol dôvod prečo bola podlhých vekoch, nanovo zhromaždená rada bohov. V rade bohov boli tínajmúdrejší, najkrásnejší a v neposlednom rade tí najudatnejší.Všetci bohovia prichádzali na miesto, kde sa rada stretávala.
Fontána Avalonu najvyššie položené miesto. Fontána predstavovala štyrizvieratá, štyroch bohov. Bola vytvorená zároveň s radou bohov. Obrovský Zlatý Drak symbol Kalisa. Plamennývták symbol Elaxusa. Vodný had symbol Elzbeth. nakoniec symbol Servenasaoslnivý Meč Svetla, Le´tharan. Servenas bol jediný, kto svoju silunesústreďoval do zvierat, ale do meča. Rada pomaly prichádzala na miesto imurčené.
Boli toštyria bohovia, vďaka ktorým vznikol náš svet. Na čele rady bohov sedelServenas slnečný boh. Servenas bol známy svojou rozvážnosťou, spravodlivosťoua udatnosťou.
Elaxusboh ohňa. Tak ako oheň rýchlo zbĺkne, tak Elaxus vzbĺkol ešte rýchlejšie. Nienadarmo sa vraví: „Zbĺkol si rýchlejšie ako Elaxus.“ I keď povaha Elaxusabola mnoho ráz prekážkou, jeho súcit s ostatnými s neho robilspravodlivého.
Ďalšias bohýň, ktorá sedela v rade, bola Elzbeth. Elzbeth bola kráľovnouvôd, známa svojou krásou a múdrosťou. Povráva sa, že to bola práve ona, ktoráučarila Servenasovi.
Posledným bohom, ktorý sedel v rade bolKalis. Kalis znalec, alebo mudrc, tak ho prezývali. Boh múdrosti. To on sámnaučil našich predkov schopnostiam čítania a písania.
Keď sarada usadila, šum spôsobený ostatnými bohmi utíchol.
„Predvolajte mi Bredoxa.“ Riekol Servenashlasom natoľko silným, aby ho bolo počuť v celom Avalone. Bohovias napätím sledovali, čo sa bude diať.
Bredox, prikrytý Plášťom Nebies, stalv ústraní od všetkých. Ako zaznelo jeho meno, pomalým krokom pristupovalku rade.
„Volal si ma?“ opýtal sa, hlasom hrubým,chrapľavým odlišným od ostatných.
„Žiadame vysvetlenie. Prečo si vzal temnotunebies, vieš ako je dôležité, aby bol cyklus dodržaný. “ Tento raz sa ozvalKalis. Niečo v Bredoxovom hlase ho trápilo.
„Ó najvyšší,“ začal Bredox hlasom plnýmfaloše. „ Nechcel som spôsobiť žiadne nepokoje, ale mal som potrebusa priblížiť naši, výtvorom. Oni tieto odevy nosia bežne.“ Znela Bredoxova obhajoba.
V radenastal šum. Traja zo štyroch bohov sa dohadovali. Jediná, ktorá nič nevravelabola Elzbeth. Nakoniec šum ustal.
„Bredoxsíce si porušil pravidlá, ktoré boli stanovené, ale odpú...“ ostatok vetyzanikol, vďaka Elzbeth, ktorá skočila trojici bohov do reči.
„ Odhaľ svoju tvár.“ vravela.
„Prosím?“ v Bredoxovom hlase bolo počuťznepokojenie a panika. Toho si všimol aj zbytok rady.
„Nepočul si Bredox?“ naliehal Servenas.
Bredoxuvedomujúc si svoju znetvorenú božskú podobu, ktorú nemohol v žiadnomprípade odhaliť, odmietol sňať zo svojho tela Plášť Nebies.
„Ale to...“ panika v jeho hlasevzrastala. Bredox pomaly začínal ustupovať.
Radanaliehala čoraz väčšmi. Bredox ustupoval stále rýchlejšie. Niečo nezrozumiteľnevravel.
Nakoniec Servenas vstal, aby podišiel bližšieku Bredoxovi. Akonáhle to Bredox videl,spanikáril. V okamihu zostúpil na zem, medzi smrteľné rasy.
V Avalone nastal ruch. Žiadens bohov si nikdy nemyslel, že by ich Bredox zradil.
„Hľadajte všade možno sa ešte nachádzav Avalone.“ Vydával Servenas rozkazy ostatným bohom a tí mlčkyposlúchli.
Keďbola rada osamote Servenas padol na kolená. „Bredox nemôžem tomu uveriť.“Vravel a búchal päsťami do zeme.
„Prečo,vlastný brat?“ sklamanie v jeho hlase bolo zjavné. Elzbeth, Kalisi Elaxus mlčky sledovali Servenasove trápenie. Ani jeden z nich sanezmohol na slovo.
Pochvíli Servenas vstal a na jeho tele sa zjavila oslnivá zbroj. V rukezrazu držal mocný Le´tharan. Servenas sa otočil.
„Idemho nájsť a prevediem ho späť. Nemusíte ísť so mnou.“ Vravel.
„Blázonko,“ riekla Elzbeth s náznakomúškrnu, „ty si vážne myslíš, že by sme ťa nechali ísť samého?“ Servenas pozeralna troch odhodlaných bohov, stojacich pred ním.
„Pôjdemes tebou i na kraj sveta.“ Poznamenal Kalis.
„Až tam? No tak dobre.“ Podotkol Elaxus.
„Priatelia, ani si neviete predstaviť ako sitoho cením.“ v hlase Servanasa bolapočuť nová nádej.
Štyria, pritom každý s nich bol iný a predsa sa navzájomdopĺňali a tvorili jeden celok. Bolo načase aby sa vydali do sveta plnéhoľudských stvorení, Elfov a iných všakovakých stvorení ktoré vzišlis ich rúk.